Sonda živočíchov na chodbe úradu práce

Vždy keď sedím na chodbe a čakám kým na mňa príde rad, sledujem ľudí ktorí čakajú so mnou. Niekedy je to veru pohľad na zaplakanie. Tak isto to bolo aj dneska a preto som sa aj rozhodol tieto moje myšlienky hodiť do písanej podoby a podeliť sa s Vami.

Prídem k dverám, sadnem si na lavičku a sledujem okolitých spolučakajúcich. Je ich predo mnou niekoľko a všetko zaujímavé typy. Pri dverách stojí „mladý pán“ vek cca okolo 20 liet, široké tepláky ,mokré po kolená, veď je vonku len trocha snehu a zimné topánky by mu pokazili imidž. Pravdepodobne je na úrade preto, že hip hop, trojročná učňovka a to že všade naokolo tvrdí že ho vychovala ulica bude na zamestnanie málo. No nevadí, aj mestské služby budú raz potrebovať nových zamestnancov. Ďalšia na rade pani asi po 50-tke. 35 rokov tvrdo makala vo firme ktorá sa rozhodla odsťahovať do lacnejšej postkomunistickej krajiny a ona si už tak ľahko veru robotu nenájde, to je ten smutnejší prípad. Po chodbe sa zrazu rúti ten typ priebojnej ženy, ktorej je jedno, že my už čakáme vyše pol hodinu, ona proste ide!!! Zaklope a vletí do kanclu. Počujem spoza dverí len niečo... nemám čas, ako si to dovoľujete nevybaviť ma, prečo by som ja mala čakať na chodbe a podobné zmysluplné reči za ktoré by zaslúžila jednu dve výchovné facky... Urazená a nasr... nasrdená odchádza. Akoby to bolo keby na chodbe nebola, nazvime ju pracovne, Eržika. Domorodá obyvateľka , dobre živená, možno aj 130 kilo živej váhy, ktorá strieda materskú dovolenku a PN-ku tak pravidelne ako sa menia ročné obdobia. Mám pocit, že od posledného pôrodu nebola v hygienickom prostredí a keď poviete slovo kúpeľňa alebo vaňa tak bude na Vás čumákovať jak keď mladému vyštudovanému filozofovi stojacemu vedľa nej poviete - vidíme sa v McDonalde... Áááá tu prichádza hviezda. Ružové nechtíky, ružové štekle, kabelka od nejakého talianskeho návrhára( pravdepodobne si na ňu poctivo zarobila – niekde na kapote alebo zadných sedačkách bavoráka). Samozrejme volá s kamarátkou na telefóne: „No vieš teraz som na úrade... No vieš čo, hnus to tu je, ešte aj budem musieť čakať... Ale nie, Fero príde pre mňa.... Hihihi hahaha. Pápá cica, cmuk.“ Už sa mi nožík vo vačku otvára, ale tak si pomyslím, že šak čo sa budem ondiať. Jej najväčší úspech je dokončenie základnej školy a vysúložená kabelka. Keby mala napísať slovo „abeceda“ tak urobí tri chyby a z toho dva ypsilony. No nič, idem konečne dovnútra. Eržika už sedí vo vnútri a rieši ako neprísť o sociálne dávky a kedy už budú „lóve“. Hádžem podpis na prezenčku a utekám kade ľahšie...

Boha, nehovorím že ja som tiež zrovna ideálny materiál na zamestnanie, ale prečo som na rovnakej úrovni s týmito indivíduami???

Dovidenia o mesiac